Zeptali jsme se

Jozef Hugo Čačko je pozoruhodný výtvarník známý příbramskému publiku už díky inscenaci Tartuffe. V současné době připravuje – opět s režisérem Danielem Hrbkem – výpravu k titulu Jak je důležité míti Filipa. Rádi bychom vám jej tedy představili trochu blíže…

Hugo, jak ses vlastně dostal k divadlu? Byla to přímá cesta, nebo nějak komplikovaná?

Na Slovensku používame výraz „ako slepé kura k zrnu“. Keď som nastupoval na strednú školu, zaujímali ma šaty, odevy, historia odievania, tak som chcel skúsiť módne návrhárstvo. Vydesil ma však počet dievčat hlásiacich sa na tento obor. Bolo nás v prvom kole asi 400. Bolo to šialené, tak som sa po škole rozhliadol a práve s mojím ročníkom otvárali nový obor scénografiu. Bol som nadšený, i keď som ani trochu netušil, o čo kráča. Niečo vo mne ale vedelo, že u toho zostanem a že to budem chcieť robiť celý život. Je obrovské šťastie robiť povolanie, ktoré je pre vás hrou a každým dňom je neuveriteľne iné a farebné. Následne to po prijatí už šlo raz dva. Vyštudoval som v Trenčíne obor scénografia so špeciálnym zamerením na kostým. Následne som sa dostal na VŠMU, kde som po roku požiadal o prestup na DAMU, i keď to školy umeleckého typu tak vysokého mena, ako je samotná DAMU, nerobia. Po poslaní portfólia sa mi ozvali, že jediné, čo chýba, je už len podpis dekana a tam sa to zlomilo. Príchod do Prahy bol pre mňa veľká změna, otočil sa mi život o 180 stupňov. Začal som aktívne pracovať na školských projektoch, následne s pohybárom a úžasným tvorcom moderného fyzického divadla, Radimem Vizvárym, s ktorým som urobil niekoľko výprav. Následne som sa začal vŕtať v činohre. Vždy som sa jej bál. Nejak som mal rešpekt k slovu na javisku. Navyše to pre mňa strácalo punc akéhosi umeleckého myslenia, čo som si ale do roka vyvrátil. Po tvorbe Ostrovského Lesu do DISKu som sa takpovediac zamiloval do tohoto žánru a teraz robím hlavne činohru.

Spolupracuješ i s jinými režiséry, nebo jste s D. Hrbkem stálý tým? Nejspíš se ti s ním pracuje dobře, proč?

S Danem tvoríme „tým“ už vyše päť rokov. Začali sme spolu tvoriť a komunikovať práve na škole, kedy Dan preberal po študentovi rozobranú inscenáciu asi dva týždne pred premiérou. Prvý stret s takouto osobnostou bol náraz v protismere vo veľmi vysokej rýchlosti. Ja som ten náraz prežil. 🙂 Daniel je smršť emócií a nápadov. Milujem spoločné konzultácie, kedy sa dohrabeme vždy k desiatkam nápadov. Je otázka, koľko z nich sú následne možné zrealizovať. Baví ma, že Dan nestratil a drží akúsi „superschopnosť“ snívať. Je pre mňa podstatné aby ľudia v mojom okolí neprestávali veriť že sa dá všetko.

Co tě baví na titulu Jak je důležité míti Filipa – zaslechla jsem něco o časovém posunu… Co můžeš prozradit už teď?

Možem prozradiť to, že sa snažíme, aby to bolo vtipné a veľké, výpravné a štylizované! Dobu ešte neprezradím! Ale bude to stáť za to! Sme na ceste ku koncepcii. Ešte stále tvoríme tu najlepšiu dobu. Filip je totiž jeden z príkladov, kde sa dokazuje, že problém je nadčasový. Že sa jedná o situácie, ktoré sú aktuálne. Kto z nás kedy nechcel byť niekým iným. 🙂 Baví ma ta stupňovitosť a gradácia v akcii. Z obsadenia mám obrovskú radosť. Bude to radosť tvoriť.
Pracuješ jako výtvarník pro divadlo nebo i jinde? Kde?

Pracujem ako výtvarník a vždy to pre mňa bude stret workoholického vesmíru. 🙂 Ale nie je asi tajomstvom, že sa tým živiť plnohodnotne po škole úplne nedá. Výtvarník by musel robiť aspon jednu inscenáciu za mesiac. A tiež nie je tajomstvom, že nás zrovna pár nie je. Je to povolanie, ktoré rastie na obľube, a dnes ho chce a robí skoro každý, kto sa dostane k tomu, že ho robiť chce. Je veľa „výtvarníkov“, ktorý to robia, i keď by mohli robiť iba vo filme alebo reklamách. Je to veľmi odlišná disciplína a veľa výtvarníkov v tom má problém v prejave alebo samotnom technickom procese. Scénografia je hlavne remeslo. A to je jedna z vecí, ktorú som sa naučil na škole. Je to umenie vedieť technicky kresliť, rýsovať. Vedieť výtvarný návrh predať technickým zložkám, tak aby výsledok skončil ako umelecký, a technické zložky nemajú častokrát cit pre kresby, z ktorých nie je poznať nič. A chápem to. Švadleny sú neuveriteľne pracovité a vedia výtvarníkovi vo veľa smeroch pomáhať ale musíte im podať pomocnú ruku. Inak sa to vo výslednej podobe nikdy nestretne. Mám k týmto povolaniam a zložkám v divadle obrovský rešpekt, pretože to sú tí umelci, ktorí moju víziu zhmotnia v realitu. Navyše ich je čím ďalej menej, každý chce tvoriť, byť bohatý a len tak si doma navrhovať šaty. Koľkí z nás to ale vedia zrealizovať. Ja sa hrdo hlásim k remeslu. Práve pre strednú školu, kde som prešiel tvrdým tréningom šiatia cez závesy až k barokným korzetom.
Ale aby som odpovedal na druhú časť otázky. Ano, pracujem. Na veľké šťastie v divadle a v divadelnom svete obklopený všetkým tým, čo k našej profesii patrí. Avšak len o poschodie nižšie. Vo Švandovom divadle obstarávam sociálne siete, čo je Facebook, Twitter a Instagram. Je to trend, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou i pre divadlo. Ľudia na mobiloch a aplikáciach trávia v dnešnej dobe hodiny a je fajn, keď je práve divadlo v priateľstve s osemtisíc fanúšikmi a je aktuálne. Po premiére dávame von videá z ďakovačiek a zákulisia do pol hodinky. Čo majú fanúšikovia radi. Musíte s nimi žiť. Profily divadla sú neustále aktívne a pulzujúce, čo je niečo, čo ma baví. Som rád za túto prácu i pre výhodu že mám Daniela len o dve kancelárie vedľa, a kedykoľvek je potřeba, tak sme si nablízku.

Je něco, nač jsem se nezeptala, a chtěl bys prozradit?

Toto je krásna časť rozhovoru, kde sa odpovedajúcemu dáva veľká možnosť povedať čokoľvek. Pretože nemá určené hranice otázky. Som váha a práve toto znamenie ma neuveriteľne vystihuje. V práci žiaľ nie. Tam sa snažím byť rozhodný a vedieť dva kroky dopředu, čo príde zajtra a na aké veci sa treba pripraviť. Som v tom trochu puntičkár. A preto asi nie, nie je nič, čo by som chcel prezradiť. Snáď len toľko že sa na příbramské publikum a herecký súbor moc teším!